Pred cestou na Kubu sme mali dve možnosti. Letieť charterovým
letom nemeckej cestovky, alebo využiť pravidelnú linku. Lietala
z Frankfurtu, pravdepodobne najväčšieho letiska na svete.
Jasne, že sme išli normálnou linkou. Kúpili sme teda ubytovanie
na Kube, neďaleko mesta Santiago de Cuba, v oblasti, ktorá
sa volá Parque de Baconao. Chceli sme ísť na juhovýchod, aby
sme zažili Kubu kubánsku, bez vplyvu dolárov a kokakoly, ako
je to na známom Varadero neďaleko Havany. Leteli sme na dve
etapy. Prvá z Viedne do Frankfurtu bola zahriatím a druhá
z Frankfurtu do mesta Holguín prípravou na nekonečné množstvo
dojmov. V cestovke nás upozornili, že by sme nemali očakávať
európsky štandard, čo sa týka služieb, časových rozpisov
a nálad. To som si dobre zapamätal. A urobil som múdro. Vyrazili
sme do Viedne desať hodín pred odletom. Opakujem, desať.
Z dvestopäťdesiat kilometrov vzdialenej Banskej Bystrice.
Lenže cestovná horúčka mnou začala lomcovať takým spôsobom,
že som už doma nemohol obsedieť. Na letisku sme potom
mali čas, aby ma to dostatočne prešlo. Čakali sme kvôli mne
šesť hodín v úplne prázdnej hale. Ale zase na druhej strane, kto
z vás to už zažil? Prestup vo Frankfurte bol bezproblémový.
Boli sme trošku vyťukaní z obrovského organizovaného chaosu,
ktorý tam vládol, ale všetko sme perfektne našli. Ozaj, ani som
vám nepovedal, že s nami letel aj Jožo. Preto neboli problémy.
Inak by sme sa stopercentne stratili. V lietadle boli sedačky,
v nich sedeli ľudia. No to som napísal múdro. Nad hlavami
mali monitor, kde nám premietali všetky údaje o lete,
rýchlosť, vzdialenosť od cieľa, vzdialenosť od štartu, čas
do pristátia, čas od vzlietnutia a výšku letu. A teplotu. Údaje boli
v kilometroch a míľach. Nezabudol som na nič? Na začiatku
som bol očarený, ako to všetko pekne funguje. Dali nám papať
a piť. Skontrolovali sme toaletu a podľa našich skúseností sme
už mali pomaly začať klesať na letisko. Lenže tety letušky nám
rozdali teplé ponožky a klapky na oči a zaželali nám príjemný
odpočinok. Ľudia moji, ak ste ešte neleteli desať hodín v jednom kuse,
vyskúšajte si to. Au, au, au. Bolelo ma všetko.
Žalúdok, nohy, ruky, hlava, oči. Bol som spotený lepkavým cestovateľským
potom. Unavený a nervózny. Ale statočne som bojoval. Leteli sme
nejako divne. Podozrieval som niekoho, že nás uniesol, alebo pilota,
že sa stratil. Leteli sme popri Grónsku, Kanade a otočka na juh.
Pri New Yorku lietadlo kleslo dosť nízko, aby sme úplne jasne, ako na dlani,
videli Dvojičky, Empire State Building a dokonca aj výsmech americkej politiky,
Sochu slobody. Potom sa už začali na monitore zjavovať zaujímavejšie názvy,
ako Miami, Bahamy a hlavne Havana. Dočkali sme sa. Pár kilometrov pod nami
ležala krajina odolávajúca blokádam a nástrahám veľkých demokracií. Ešte pár minút.
Zablikal nápis PRIPÚTAJTE SA. Pristávame. Potlesk. Holguín.
Za oknom tma, v lietadle svetlo.
Tak veľmi by som chcel konečne niečo zazrieť. Kuba.
Otvorili sa dvere a ja zmeravene stojac na schodíkoch som ochorel.
Zasiahlo ma to ako elektrický prúd. Vošlo to do mňa a okamžite ma to nakazilo.
Tlak v hrudi.
Ale taký príjemný. Buch – buch, buch – buch. Od toho
momentu mám už dve srdcia. Jedno funguje ako pumpa môjho
tela. Do druhého mi vliezla Kuba.
Nechce ísť stade za nič na svete von. Ani ja nechcem. Zamiloval
som sa do nej. Veľmi. Navždy. Ej, ale som sa rozrečnil.
Z opojenia ma prebrala hláška cestovateľa Joža, ktorý si
jedinečným spôsobom, ktorý ovláda len on, dal ruky vbok
a detským rozkošným hláskom oznámil celému svetu: „Jéj,
veď tu je leto!“. Za desať hodín sme sa dostali z mínus dvadsať
do plus tridsať, z čiernobieleho sveta do farebného. Aj ja som
chcel byť trochu vtipný. Povedal som, že je smiešne, ako sme
prišli na Kubu a doma nemáme ani digestor. Hahaha. Fakt
smiešne.
Ale faktom je ze ako demokraticky zapad nas ...
Co som napisal su fakty. ...
J- man Neviem ci pametas ze to co pises nam ...
Pises blog a hovoris citatelom aby ho nebrali ...
neber to tak vážne, prosím. neber ma tak ...
Celá debata | RSS tejto debaty