Po vybavení formalít nás dav ľudí z lietadla nasmeroval na ulicu
pred letisko. Bola tam asi miliarda taxíkov a autobusov. Všetci
mali v rukách tabuľky s menami ľudí, ktorých mali dopraviť
do miest, kde budú tráviť najbližšie dni. Pokojne sme čakali,
kým prejde najväčší nával, veď sme mali všetko vybavené a náš
taxík nás určite počká. Krásne staré americké autá sa nám predvádzali
v plnej nádhere až dovtedy, kým aj posledný niekam
nezmizol. Personál letiska sa pomaličky začal vytrácať. Hm,
žeby panika? Veru áno. Sme na Kube, je neskoro večer a my
sme sto kilometrov od hotela. Sto kilometrov na Kube sa rovná
tristo kilometrov v Európe. To sme však vtedy ešte netušili.
Pohoda, zavoláme do hotela, čo sa stalo. Telefón nebol samozrejme
nikde, veď už sme spomínali, že sa práve začal rok 1971,
či nie? O pár mesiacov som sa mal narodiť na Slovensku.
Jasné, že až o pár, veď teraz som bol na Kube. Alebo som žil
môj predchádzajúci život? Ako to vlastne bolo?
V tom momente to s nami vyzeralo vážne dosť zle. V rukách
sme mali iba faxovú odpoveď z hotela. Poslali sme tam požiadavku
na transfer z letiska do hotela plnú prosieb a dátumov
a obchodníckych fráz. Odpoveď prišla vtedy za desať minút
a znela YES. To je skvelé! To sú služby! Paráda. Teraz nám bol
ten fax na nič. Tak sme sa rozhodli, že to riskneme. Sadli sme
do jediného taxíka, čo tam zostal a povedali šoférovi kam chceme
ísť a on nám pokojným hlasom oznámil, že fajn. Nikdy tam
síce nebol, ale nejako si poradíme. Tú vetu sme na Kube potom
počuli stále. Neboj, nejako si poradíme. Že by bol život naozaj
o tom? Nejako si vždy poradiť?
Píšem tieto riadky na našej chate v Kordíkoch nad Banskou
Bystricou. Je tu možno dvadsaťpäť stupňov, pofukuje vetrík.
V meste je iste horúčava na zomretie. Ležím pod orechom,
ktorý má obrovskú korunu plnú tajomstiev a prekvapení.
Vidím krásnu pavučinu, cez ktorú presvitajú slnečné lúče.
Musím sa trochu odreagovať od spomienok na Kubu. Vždy
sa mi pri písaní a spomínaní na túto krajinu zrýchli tep, srdce
búcha ako pri tréningu a nával emócií je príliš silný na to,
aby som mohol pokojne písať. Musí to byť rozdelené na viacero
etáp. Nevadí. Zatváram oči a vraciam sa. Urobte to aj
vy a poďte so mnou. Stojí to za to. Znovu som na Kube. Sedím
v tom istom starom taxíku a srdce mi búcha. Šofér uhádol
cestu. Je to na juh a tam vedie len jedna asfaltová cesta.
Značenie nie je žiadne, aby prípadní cudzí agenti mali problém
s orientáciou. Po hodine sme prešli asi tridsaťpäť kilometrov.
Cesta bola úplne dokonalá. Žiadna čiara, žiadne
značenie. Veľké diery na tých najmenej očakávaných miestach.
Po kraji cesty chodili pešo ľudia, kozy, kravy, kone,
vozy, cyklisti. Pásli sa tam sliepky, kačice, prasiatka, korytnačky.
Všetko, čo na Kube existovalo, sa nám prišlo ukázať.
Malo to len jednu chybu. Cesta bola veľmi úzka, obojsmerná
a neosvetlená. A už začala byť vážna tma. V mojom
žalúdku sa pomaličky začal zbierať strach. Také malé dávky.
Kŕče. Myslel som, že to je z hnusnej lietadlovej stravy, ale
teraz si uvedomujem, že to bolo zo strachu. Sedel som vpredu
a žasol nad tým, ako dokáže staručký šofér, na ešte
staršom aute, uprostred Kuby na najhoršej ceste, akú som
kedy videl, spievať, fajčiť, spať a šoférovať naraz. Dokázal.
Obchádzal jamu za jamou, zviera za zvieraťom. Keď sme sa
po hodine a pol dostali na dohľad Santiaga de Cuba, doprava
zrazu zhustla. Po ceste jazdilo oveľa viac áut. Nákladných,
osobných a tak divne vyzerajúcich autobusov. Boli
to vlastne len veľké autobusové návesy, ktoré sa ťahali
za kamiónmi. Cestovali v nich Kubánci do práce a na návštevy
za frajerkami a frajermi. Vládla tam zaujímavá atmosféra.
Raz sme sa na takom nákladnom autobuse vybrali do
Santiaga na kávičku. Plní očakávania sme nastúpili. Ľudia,
to vám bolo niečo! Zavrel som oči a počúval. Najprv len pár
rozhovorov, ktorým som síce nerozumel, ale aj tak boli krásne.
Boli určite o živote, muzike, sexe a počasí. Cítil som, že
to tak je. Určite sa nebavia tak ako my o peniazoch a majetkoch.
Žiadne nemajú. Myslím si, že práve to je sloboda.
Absolútna. Lenže ja takú slobodu cítiť nikdy nebudem.
Nedokážem to. Počas rozhovoru sa začali pomaličky pridávať
rôzne iné zvuky. Remence na plachtách začali rytmicky
klopkať po bočniciach, lavičky vŕzgať po pohyboch neposedných
Kubáncov. Do toho šum hlasov. Muzička života.
Najkrajšia, akú som počul. Nasával som. Neuveriteľne veľa a dlho.
Vnútro môjho tela začalo vibrovať a nohy podupkávať
do toho rytmu. Bol som v totálnom tranze. Očarený,
vyrovnaný, slobodný. Žil som sen a sníval život. Hlavu som
mal vysoko v oblakoch a cítil sa ako po dvoch pivách
a vyšľukovanej cigare. Bol som jednoducho šťastný.
Vpálili sme taxíkom po kubánskej „diaľnici“ do Santiaga de Cuba.
Privítala nás obrovská tabuľa s nápisom Parque de Baconao.
Obrovskou rýchlosťou sme popri nej presvišťali a po štyristo
metroch sa nám naše skvelé auto podarilo zabrzdiť. Čo teraz,
človeče? Urobili sme pokus o otočenie sa do oprotiidúceho
pruhu, ale nevyšiel. Skončil sa pri strednom odtokovom kanále,
ktorý bol neprejazdný. Problém? V Európe áno. Lenže my sme
boli na Kube! Frajer šofér si zapálil novú havanu, trochu väčšiu
ako mal dovtedy. Mrkol na mňa, zdvihol kútiky úst do
jamesbondovského úsmevu a predviedol scénu ako z akčného filmu.
Jednoducho zvrtol auto a vybral sa na odbočku v protismere.
Ha! Kľučkoval, vrtel sa a krútil, trúbil, blikal a púšťal stierače.
Uškŕňal sa a ja som si povedal v duchu, že ak to náhodou, lebo
inak to nemohlo byť, prežijeme, zavraždím ho. Trvalo to tri dni.
Skoro. Žalúdok som mal stiahnutý ako romantická krásavica
pás. Ježišimária! To bol komentár zo zadnej sedačky, na ktorej
sedeli bez farby v tvári Andrea a Jozef. Ja fakt dodnes neverím,
že sme to prežili. Úplne v pohode. Odbočili sme. Normálka.
Šofér znovu zadriemal. Nechápal som. Ani trochu.
Celá debata | RSS tejto debaty