peter1

Po vybavení formalít nás dav ľudí z lietadla nasmeroval na ulicu

pred letisko. Bola tam asi miliarda taxíkov a autobusov. Všetci

mali v rukách tabuľky s menami ľudí, ktorých mali dopraviť

do miest, kde budú tráviť najbližšie dni. Pokojne sme čakali,

kým prejde najväčší nával, veď sme mali všetko vybavené a náš

taxík nás určite počká. Krásne staré americké autá sa nám predvádzali

v plnej nádhere až dovtedy, kým aj posledný niekam

nezmizol. Personál letiska sa pomaličky začal vytrácať. Hm,

žeby panika? Veru áno. Sme na Kube, je neskoro večer a my

sme sto kilometrov od hotela. Sto kilometrov na Kube sa rovná

tristo kilometrov v Európe. To sme však vtedy ešte netušili.

Pohoda, zavoláme do hotela, čo sa stalo. Telefón nebol samozrejme

nikde, veď už sme spomínali, že sa práve začal rok 1971,

či nie? O pár mesiacov som sa mal narodiť na Slovensku.

Jasné, že až o pár, veď teraz som bol na Kube. Alebo som žil

môj predchádzajúci život? Ako to vlastne bolo?

V tom momente to s nami vyzeralo vážne dosť zle. V rukách

sme mali iba faxovú odpoveď z hotela. Poslali sme tam požiadavku

na transfer z letiska do hotela plnú prosieb a dátumov

a obchodníckych fráz. Odpoveď prišla vtedy za desať minút

a znela YES. To je skvelé! To sú služby! Paráda. Teraz nám bol

ten fax na nič. Tak sme sa rozhodli, že to riskneme. Sadli sme

do jediného taxíka, čo tam zostal a povedali šoférovi kam chceme

ísť a on nám pokojným hlasom oznámil, že fajn. Nikdy tam

síce nebol, ale nejako si poradíme. Tú vetu sme na Kube potom

počuli stále. Neboj, nejako si poradíme. Že by bol život naozaj

o tom? Nejako si vždy poradiť?

Píšem tieto riadky na našej chate v Kordíkoch nad Banskou

Bystricou. Je tu možno dvadsaťpäť stupňov, pofukuje vetrík.

V meste je iste horúčava na zomretie. Ležím pod orechom,

ktorý má obrovskú korunu plnú tajomstiev a prekvapení.

Vidím krásnu pavučinu, cez ktorú presvitajú slnečné lúče.

Musím sa trochu odreagovať od spomienok na Kubu. Vždy

sa mi pri písaní a spomínaní na túto krajinu zrýchli tep, srdce

búcha ako pri tréningu a nával emócií je príliš silný na to,

aby som mohol pokojne písať. Musí to byť rozdelené na viacero

etáp. Nevadí. Zatváram oči a vraciam sa. Urobte to aj

vy a poďte so mnou. Stojí to za to. Znovu som na Kube. Sedím

v tom istom starom taxíku a srdce mi búcha. Šofér uhádol

cestu. Je to na juh a tam vedie len jedna asfaltová cesta.

Značenie nie je žiadne, aby prípadní cudzí agenti mali problém

s orientáciou. Po hodine sme prešli asi tridsaťpäť kilometrov.

Cesta bola úplne dokonalá. Žiadna čiara, žiadne

značenie. Veľké diery na tých najmenej očakávaných miestach.

Po kraji cesty chodili pešo ľudia, kozy, kravy, kone,

vozy, cyklisti. Pásli sa tam sliepky, kačice, prasiatka, korytnačky.

Všetko, čo na Kube existovalo, sa nám prišlo ukázať.

Malo to len jednu chybu. Cesta bola veľmi úzka, obojsmerná

a neosvetlená. A už začala byť vážna tma. V mojom

žalúdku sa pomaličky začal zbierať strach. Také malé dávky.

Kŕče. Myslel som, že to je z hnusnej lietadlovej stravy, ale

teraz si uvedomujem, že to bolo zo strachu. Sedel som vpredu

a žasol nad tým, ako dokáže staručký šofér, na ešte

staršom aute, uprostred Kuby na najhoršej ceste, akú som

kedy videl, spievať, fajčiť, spať a šoférovať naraz. Dokázal.

Obchádzal jamu za jamou, zviera za zvieraťom. Keď sme sa

po hodine a pol dostali na dohľad Santiaga de Cuba, doprava

zrazu zhustla. Po ceste jazdilo oveľa viac áut. Nákladných,

osobných a tak divne vyzerajúcich autobusov. Boli

to vlastne len veľké autobusové návesy, ktoré sa ťahali

za kamiónmi. Cestovali v nich Kubánci do práce a na návštevy

za frajerkami a frajermi. Vládla tam zaujímavá atmosféra.

Raz sme sa na takom nákladnom autobuse vybrali do

Santiaga na kávičku. Plní očakávania sme nastúpili. Ľudia,

to vám bolo niečo! Zavrel som oči a počúval. Najprv len pár

rozhovorov, ktorým som síce nerozumel, ale aj tak boli krásne.

Boli určite o živote, muzike, sexe a počasí. Cítil som, že

to tak je. Určite sa nebavia tak ako my o peniazoch a majetkoch.

Žiadne nemajú. Myslím si, že práve to je sloboda.

Absolútna. Lenže ja takú slobodu cítiť nikdy nebudem.

Nedokážem to. Počas rozhovoru sa začali pomaličky pridávať

rôzne iné zvuky. Remence na plachtách začali rytmicky

klopkať po bočniciach, lavičky vŕzgať po pohyboch neposedných

Kubáncov. Do toho šum hlasov. Muzička života.

Najkrajšia, akú som počul. Nasával som. Neuveriteľne veľa a dlho.

Vnútro môjho tela začalo vibrovať a nohy podupkávať

do toho rytmu. Bol som v totálnom tranze. Očarený,

vyrovnaný, slobodný. Žil som sen a sníval život. Hlavu som

mal vysoko v oblakoch a cítil sa ako po dvoch pivách

a vyšľukovanej cigare. Bol som jednoducho šťastný.

Vpálili sme taxíkom po kubánskej „diaľnici“ do Santiaga de Cuba.

Privítala nás obrovská tabuľa s nápisom Parque de Baconao.

Obrovskou rýchlosťou sme popri nej presvišťali a po štyristo

metroch sa nám naše skvelé auto podarilo zabrzdiť. Čo teraz,

človeče? Urobili sme pokus o otočenie sa do oprotiidúceho

pruhu, ale nevyšiel. Skončil sa pri strednom odtokovom kanále,

ktorý bol neprejazdný. Problém? V Európe áno. Lenže my sme

boli na Kube! Frajer šofér si zapálil novú havanu, trochu väčšiu

ako mal dovtedy. Mrkol na mňa, zdvihol kútiky úst do

jamesbondovského úsmevu a predviedol scénu ako z akčného filmu.

Jednoducho zvrtol auto a vybral sa na odbočku v protismere.

Ha! Kľučkoval, vrtel sa a krútil, trúbil, blikal a púšťal stierače.

Uškŕňal sa a ja som si povedal v duchu, že ak to náhodou, lebo

inak to nemohlo byť, prežijeme, zavraždím ho. Trvalo to tri dni.

Skoro. Žalúdok som mal stiahnutý ako romantická krásavica

pás. Ježišimária! To bol komentár zo zadnej sedačky, na ktorej

sedeli bez farby v tvári Andrea a Jozef. Ja fakt dodnes neverím,

že sme to prežili. Úplne v pohode. Odbočili sme. Normálka.

Šofér znovu zadriemal. Nechápal som. Ani trochu.