peter1

Pred cestou na Kubu sme mali dve možnosti. Letieť charterovým

letom nemeckej cestovky, alebo využiť pravidelnú linku. Lietala

z Frankfurtu, pravdepodobne najväčšieho letiska na svete.

Jasne, že sme išli normálnou linkou. Kúpili sme teda ubytovanie

na Kube, neďaleko mesta Santiago de Cuba, v oblasti, ktorá

sa volá Parque de Baconao. Chceli sme ísť na juhovýchod, aby

sme zažili Kubu kubánsku, bez vplyvu dolárov a kokakoly, ako

je to na známom Varadero neďaleko Havany. Leteli sme na dve

etapy. Prvá z Viedne do Frankfurtu bola zahriatím a druhá

z Frankfurtu do mesta Holguín prípravou na nekonečné množstvo

dojmov. V cestovke nás upozornili, že by sme nemali očakávať

európsky štandard, čo sa týka služieb, časových rozpisov

a nálad. To som si dobre zapamätal. A urobil som múdro. Vyrazili

sme do Viedne desať hodín pred odletom. Opakujem, desať.

Z dvestopäťdesiat kilometrov vzdialenej Banskej Bystrice.

Lenže cestovná horúčka mnou začala lomcovať takým spôsobom,

že som už doma nemohol obsedieť. Na letisku sme potom

mali čas, aby ma to dostatočne prešlo. Čakali sme kvôli mne

šesť hodín v úplne prázdnej hale. Ale zase na druhej strane, kto

z vás to už zažil? Prestup vo Frankfurte bol bezproblémový.

Boli sme trošku vyťukaní z obrovského organizovaného chaosu,

ktorý tam vládol, ale všetko sme perfektne našli. Ozaj, ani som

vám nepovedal, že s nami letel aj Jožo. Preto neboli problémy.

Inak by sme sa stopercentne stratili. V lietadle boli sedačky,

v nich sedeli ľudia. No to som napísal múdro. Nad hlavami

mali monitor, kde nám premietali všetky údaje o lete,

rýchlosť, vzdialenosť od cieľa, vzdialenosť od štartu, čas

do pristátia, čas od vzlietnutia a výšku letu. A teplotu. Údaje boli

v kilometroch a míľach. Nezabudol som na nič? Na začiatku

som bol očarený, ako to všetko pekne funguje. Dali nám papať

a piť. Skontrolovali sme toaletu a podľa našich skúseností sme

už mali pomaly začať klesať na letisko. Lenže tety letušky nám

rozdali teplé ponožky a klapky na oči a zaželali nám príjemný

odpočinok. Ľudia moji, ak ste ešte neleteli desať hodín v jednom kuse,

vyskúšajte si to. Au, au, au. Bolelo ma všetko.

Žalúdok, nohy, ruky, hlava, oči. Bol som spotený lepkavým cestovateľským

potom. Unavený a nervózny. Ale statočne som bojoval. Leteli sme

nejako divne. Podozrieval som niekoho, že nás uniesol, alebo pilota,

že sa stratil. Leteli sme popri Grónsku, Kanade a otočka na juh.

Pri New Yorku lietadlo kleslo dosť nízko, aby sme úplne jasne, ako na dlani,

videli Dvojičky, Empire State Building a dokonca aj výsmech americkej politiky,

Sochu slobody. Potom sa už začali na monitore zjavovať zaujímavejšie názvy,

ako Miami, Bahamy a hlavne Havana. Dočkali sme sa. Pár kilometrov pod nami

ležala krajina odolávajúca blokádam a nástrahám veľkých demokracií. Ešte pár minút.

Zablikal nápis PRIPÚTAJTE SA. Pristávame. Potlesk. Holguín.

Za oknom tma, v lietadle svetlo.

Tak veľmi by som chcel konečne niečo zazrieť. Kuba.

Otvorili sa dvere a ja zmeravene stojac na schodíkoch som ochorel.

Zasiahlo ma to ako elektrický prúd. Vošlo to do mňa a okamžite ma to nakazilo.

Tlak v hrudi.

Ale taký príjemný. Buch – buch, buch – buch. Od toho

momentu mám už dve srdcia. Jedno funguje ako pumpa môjho

tela. Do druhého mi vliezla Kuba.

Nechce ísť stade za nič na svete von. Ani ja nechcem. Zamiloval

som sa do nej. Veľmi. Navždy. Ej, ale som sa rozrečnil.

Z opojenia ma prebrala hláška cestovateľa Joža, ktorý si

jedinečným spôsobom, ktorý ovláda len on, dal ruky vbok

a detským rozkošným hláskom oznámil celému svetu: „Jéj,

veď tu je leto!“. Za desať hodín sme sa dostali z mínus dvadsať

do plus tridsať, z čiernobieleho sveta do farebného. Aj ja som

chcel byť trochu vtipný. Povedal som, že je smiešne, ako sme

prišli na Kubu a doma nemáme ani digestor. Hahaha. Fakt

smiešne.